JAK PISAC A ČITAC PO HUTORACKI - 5.ČASŤ

Prízvuk v abovskom nárečí

    Prízvuk  je výška a sila tónu slabík slov pri reči. Slabiky s prízvukom vyslovujeme zvukovo silnejšie a melodicky vyššie. V spisovnej slovenčine je prízvuk stále na prvej slabike jednotlivých slov. Ak je pred slovom slabičná predložka, slovný prízvuk prechádza na ňu.

   Vo východoslovenských nárečiach toto neplatí. Od našich predkov sme zdedili  ľudovú reč, pri ktorej je prízvuk na predposlednej slabike slova. Ako pri taliančine. Povedzme si to na príklade niekoľkých dvojíc slov. Ako prvé z nich uvedieme spisovné slovo a druhé z dvojice bude abovské nárečové slovo, pričom prízvuk v nich vyznačíme tučným písmom príslušnej slabiky:

vraveli – hutoreľi, peniaze – peňeži, šialenstvo – šaľenota, prútený – prutkovi, vybíjaný – vybijani, nezastavil – ňezastavel, Valaliky - Valaľiki; niekoľko  slov s predložkou:  do kostola – do koscela, pred krčmou – pred karčmu, pri preskakovaní – pri preskakovaňu, do zbesnenia – do zbešňeňa atď.

    Toto kladenie prízvuku na predposlednú slabiku nás východniarov veľmi prezrádza. Ide o situácie, keď hovoríme spisovne, teda používame spisovné slová, ale nedbáme na prízvuk a dávame ho aj v spisovných na predposlednú slabiku. Mnohokrát to počujeme napríklad pri rozhlasových a televíznych anketách, keď redaktorovi do mikrofónu našinec povie:  „Ta my chodime na voľby  pravidelne, to naša občianska povinnosť !” Alebo hokejista pôvodom z Abova: „Mohol som vystreliť, ale rozhodol som sa pre prihravku, lebo Marcinko mal vyhodnejšiu poziciu.” V takýchto prípadoch je to nesprávne a až smiešne. Ale pri rozprávaní v našom dialekte je používanie prízvuku na predposlednej slabike v rýdzo nárečových slovách prirodzené a ľubozvučné.

    Uznávaný folklorista a kronikár obce Čaňa Imrich Jesenský v jednej zo svojich kníh sa vyznáva k abovskému nárečiu takto:

„Ľud Košickej kotliny po mnoho storočí hovorí svojou „hutoráčtinou“, veľmi príbuzným, ale v mnohom i vzdialeným nárečím voči spisovnej slovenčine. Tú nám Pán Boh dal ako reč ľubozvučnú, mäkkú, priateľskú a dobrú ako veľký kus chleba, ako šťastný detský hlások.“

Karol Dzugas