Milujem ľudí, učenie a knihy

„Také slniečko. Príjemné, hrejivé. Nevedela kričať.” To sú slová mladej mamičky Márie, ktorá si s trojročným synčekom Filipom prišla vybrať nové tituly z valalickej obecnej knižnice. Hovorí o svojej niekdajšej pani učiteľke Eve Výrostkovej.

V tomto príjemnom prostredí, uprostred 10 tisíc zväzkov, sa práve s pani Evou zhováram. Bielovlasá, okuliare s kontrastným tmavým rámom, za nimi iskrivé oči čulej sedemdesiatničky. Čerstvá laureátka ceny obce je stále plná energie, s knihovníčkou a kultúrnou referentkou Martinou Matiovou ju spája záujem o detskú literatúru, medzičasom aj úzke priateľstvo. Začiatky sa mu datujú približne do obdobia pred 18 rokmi, keď Eva odišla do dôchodku a Martina začala pracovať pre obec Valaliky.

Evin pracovný život, do ktorého stále vkladá kusisko srdca, sa dá jasne rozdeliť na tri etapy. Prvá sa začala roku 1970, keď ako absolventka
dvojročného knihovníckeho nadstavbového štúdia spojila svoj život s Knižnicou pre mládež mesta Košice. Organizovala mnoho stretnutí, podujatí pre žiakov materských i základných škôl, hovorila nielen o spisovateľoch a ich dielach, ale aj o tom, ako sa knihy vyrábajú. O dreve, lesoch...

A prišiel rok 1992, spoločenské uvoľnenie. Ako žena sobášená v kostole mohla konečne začať reálne uvažovať o splnení dávneho sna – že sa stane učiteľkou. Šancu jej dal riaditeľ valalickej základky Anton Kuzma. A že to bola stávka na istotu! Eva tri roky za sebou úspešne odučila prvákov. Bola pre detičky ozajstnou druhou mamou. Ste udivení? Ani to nie je všetko, čo sa v pani Eve skrýva. Vydalo by to na román. Už od mladosti sa venovala spoločenským tancom a svoje tanečné zručnosti odovzdávala ďalej. So žiakmi 6. ročníka nacvičila čaču, s ktorou si vytancovali druhé miesto na celoslovenskej súťaži v Nových Zámkoch. Blízko má i k herectvu. Kedysi si spolu so svojím švagrom, hercom Františkom Výrostkom, ako členovia ochotníckeho divadelného súboru na národnej prehliadke v Šuranoch odniesli cenu za herecké výkony v klasickej hre Kocúrkovo.

        

Ale späť do nedávnej minulosti. Po 14 rokoch za katedrou prišiel pre Evu Výrostkovú v roku 2006 čas na dôchodok. Už asi uznáte, že u nej o nejakom ničnerobení nemôže byť reč. Po „osudovom” stretnutí s Martinou Matiovou neprešiel rok, čo by sa ako aktívna členka klubu seniorov nezapojila do aktivít miestnej knižnice. Bola pri prvom stretnutí detí s ľudovou rozprávkou v roku 2008, počas mesiaca knihy spolu s ďalšími seniormi predčítavajú novým a novým deťom starostlivo vybrané rozprávky na niekoľkých stanovištiach. „Škôlkari väčšinou len počúvajú, ale s takými tretiakmi sa už hlavne rozprávame,” hovorí Eva, sama veľmi radorečná. Mimoriadne sa tešili, keď im žiaci miestnej základnej umeleckej školy raz pripravili k čítaniu divadelné kulisy.

Jej ďalší talent sa prejavil, keď svojej neveste, špeciálnej pedagogičke, pripravila scenáre hier a príbehov pre deti so špeciálnymi potrebami.
S pani Výrostkovou sa vám sedí a debatuje tak krásne, že čas letí ako víchor. Ešte sa stihnem dozvedieť, že mejlom s vami komunikovať nebude. „Správy na internete si viem nájsť a dokážem sa s ľuďmi spojiť aj cez videohovor,” pripája. No je dámou „zo starej školy” v tom najlepšom zmysle slova. A stále veľa číta. Čo konkrétne? „O ručných prácach a o histórii. Ale nie romány. Skôr literatúru faktu.” A samozrejme aj Abovský hlásnik, ktorého každé vydanie posiela priateľom do Brna. Ďakujeme!


 Pripravil Anton Oberhauser